Ľalie poľné
Kedy?: 18.11.2017
Kde?: Kino KLAP (FTF VŠMU, Svoradova 2, 813 01 Bratislava)
O koľkej?: 19:00
O ČOM?
Lyrizovaná tragikomédia je situovaná do prostredia slovenskej dediny po skončení 1. svetovej vojny. Nadľahčená filmová mozaika rozpráva o vojnových vyslúžilcoch, ktorí sa po návrate z vojny snažia dať svojmu životu zmysel, nájsť opäť šťastie a lásku. Vykorenení vojnou, zbavení domovov, poznajú títo tuláci a žobráci, žijúci zo dňa na deň, cenu slobody a kamarátstva, ale zároveň túžia aj po istote sporiadanej existencie. Jeden z najvýznamnejších filmov slovenskej kinematografie spracováva novelu Vincenta Šikulu „Nebýva na každom vŕšku hostinec“.
NOVÁ VLNA
Vstup nových osobností do kinematografie na začiatku 60. rokov sa označuje ako „nová vlna“. Predstaviteľmi autorského filmového experimentu boli spolu s Havettom aj Dušan Hanák a Juraj Jakubisko. Režisérov spája niekoľko charakteristických prvkov a prístupov. Často sú spolutvorcami scenára, zasahujú do výtvarnej podoby filmu, dôsledne presadzujú svoju víziu filmu vo väčšine jeho komponentov. On a jeho generácia nechceli poučovať, byť kritikmi, chceli tlmočiť emócie, atmosféru a zážitok. Ich filmy mali aj spodné tóny zúfalstva, groteskne bizarné príbehy niesli v sebe tragiku. Pojmy ako spoločnosť, národ, hrdinstvo, boli natoľko sprofanované, že riešenie videli v rezignácii, či dokonca výsmechu z aktuálnych dobových problémov – konfliktov.
Režijný rukopis Ela Havettu je značne originálny. Vo svojej hranej filmovej tvorbe spája moderné s tradičným. Využíva prostriedky filmovej reči modernej svetovej kinematografie a novej vlny s dedinskými tradíciami a folklórom. Oba jeho celovečerné hrané filmy sú oslavou človeka, slobody a radosti zo života. Reflektujú Havettov záujem o imagináciu s veľkou dávkou nadhľadu, za ktorými sa ale skrýva skutočnosť.
Ústredné postavy sú vydedenci, tuláci a žobráci, ktorých v dedine nechce takmer nikto prijať. Krajiny Havettových filmov sú charakterizované ako mierne zvlnené kopčeky dediniek na južnom Slovensku, s pokojnou, lenivou a poetickou atmosférou horúceho leta a sledom jarmočných zábav, tragikomických situácií (epizod) s rôznymi časovými plánmi.
Režisér využíva tvorivosť a hravosť doplnenú o rozmanité hudobné motívy jarmočnej muziky, vojenských piesní, kostolných zvonov, či detského speváckeho zboru (v Ľaliach poľných). Havetta využíva aj prvky nemého filmu – farebné tónovanie (v Ľaliach poľných) pôsobiace na vnímanie diváka, čím varíruje obrazovú atmosféru filmu. Charakteristická je pre neho aj estetika starých fotografií navodzujúca pocit nostalgie. Celou Havettovou tvorbou sa teda tiahne vedomie pominuteľnosti, tuláctva a radosti. Oba Havettové celovečerné filmy takmer okamžite putovali do trezoru.
ELIÁŠ HAVETTA
V 50. rokoch študoval fotografiu na Škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave. S jeho spolužiakom Jurajom Jakubiskom ešte počas štúdií na škole natočili film Šupka a Šupáci (1956-57). S Jakubiskom spolupracoval aj na nemom Mikulášskom občasníku (1961-1963), v ktorom využívali postupy grotesky, avantgardných smerov – surrealizmu i parafrázy zo slávnych filmov.
Začiatkom 60. rokov usporadúval mnoho kultúrnych podujatí, napr. pásma poézie, jazzove koncerty, večery s nemým filmom. Zároveň bol aj vášnivým fotografom, písal rôzne glosy a skeče a pôsobil aj ako výtvarný redaktor mnohých časopisov. Písal fejtóny, poviedky, texty piesní, ba dokonca, venoval sa amatérskemu bábkovému divadlu.
Od roku 1961 študoval na pražskej FAMU pod vedením Karla Kachyňu. Vtedajšia uvoľnená atmosféra umožnila rozvoj Havettovho originálneho režijného myslenia. Tu nakrútil niekoľko študentských filmov ako Gotická manéž prejedného (1962, nemý), Svätá Jana (1963), Život na divoko (1964, nezachovaný), Obed v tráve (1964, so spolužiakom), 34 dní absolútneho kľudu (1965), aj absolventský film Predpoveď: Nula (1966). K svojmu absolventskému filmu Havetta nepriložil teoretickú časť, v dôsledku čoho štúdiu formálne nedokončil.
Vrátil sa na Slovensko a pôsobil na Kolibe. Presadiť sa mu podarilo až po úspešných debutoch Juraja Jakubiska (Kristove roky, 1967) či Dušana Hanáka (322, 1969). V tom čase spolurežíroval a zahral si epizódnu postavičku vo filme Ivana Balaďu Dáma (1967). Jeho celovečerným filmovým debutom bola snímka Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Po nástupe normalizácie však Havettovi však bolo umožnené zrealizovať už len jediný projekt. Druhým a aj jeho posledným filmom je tragikomédia Ľalie poľné (1972), nakrútené na motívy poviedky Vincenta Šikulu Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966).
Od roku 1973 mohol Havetta pracovať už len pre Československú televíziu, kde nakrúcal dokumentárne filmy (Dve lásky skromného Púchovčana, 1973; Všade stretneš mladých ľudí, 1974), televízne inscenácie (Škoda lásky, 1974), magazíny pre mladých, kde sa mu podarilo vyberať témy, ktorými sa vyhol falošnému propagandistickému zobrazovaniu skutočnosti (Lastovičky, 1973-74), s Jánom Fajnorom vytvorili program pre začínajúcich filmárov (Ráčte vstúpiť, 1974-75). Havetta rozpracoval množstvo projektov a scenárov, no socialistická vrchnosť mu ich nedovolila zrealizovať. Postupne bol vytláčaný z čela filmovej tvorby. Nedarilo sa mu ani v osobnom živote. Nápor konca 60. rokov nevydržalo ani jeho manželstvo. Pomaly prepadal skepse a pesimizmu, ktoré zapíjal alkoholom a užívaním liekov, čo sa mu stalo osudným a Havetta vo veku 36 rokov umiera.
DOBOVÉ OHLASY
Toto dielo malo v všeobecnosti pozitívny ohlas až na kritiku riaditeľa Štúdia hraného filmu Dr. Malíčka: „Nič to celé nehovorí ani o nás ani u nás. Nie je to ani ironické, ani poetické, ani lyrické… Namiesto polohy zvláštneho v Havettovi prevláda poloha nezmyselného… Vo filme dominuje parazitizmus, nemorálnosť, nezmyselnosť a ošklivosť… Takéto vyznenie filmu je nielen režijným neúspechom, ale vonkoncom neprijateľné, problematické a dá sa povedať, že vyznieva do prázdna, nepotrebne.“
Napriek týmto nepriaznivým slovám je Havettov druhý celovečerný film považovaný za kľúčové dielo slovenskej kinematografie. A ako uvádza Branko: „Experimentálne črty Ľalie poľné naozaj majú. Napriek tomu je ten insitný príbeh zároveň priezračný a svojím spôsobom prístupný, a to je možno najtajomnejší „trik“ Ela Havettu, mága slovenskej kinematografie, ktorému „olovená doba“ normalizácie nedala žiť.“
ZAUJÍMAVOSTI
Film použila vládnuca moc ako dôkaz nepoučiteľnosti nadaného tvorcu. Nakrúcanie snímky prebiehalo v nasledovných lokalitách: Donovaly, Budmerice, Dolný Vištuk, Šišoláky, Lakšarská Nová Ves, Modra, Lančáre, Malacky, Šamorín, Komárno, Bratislava, Vajnory, Borský Mikuláš.
Záber, ktorým sa končí film, keď hrdina oslobodí svoju dušu pádom z veže kostola, natáčali tak, že hore o zvonicu priviazali lano, ktoré potiahli cez námestie s komparzom. Kameru nieslo zvláštne puzdro so silným železným rámom, aby mohla voľne padať a simulovať subjektívny pohľad letiaceho herca. Pracovník na druhom konci lano príliš natiahol a kamera padla dolu na námestie plné ľudí. Našťastie, nikoho nezranila, dokonca to prežila bez poškodenia a urobila druhý záber.
ĽALIE POĽNÉ
Dráma, Československo, 1972, 80 min
Réžia: Elo Havetta
Námet a scenár: Vincent Šikula
Kamera: Jozef Šimončič
Hudba: Zdeněk Liška
Hrajú: Lotar Radványi, Vladimír Kostovič, Žofia Martišová, Ivan Krivosudský, Emil Tomaščík, Marián Filadelfi, Ján Melkovič
Strih: Alfréd Benčič
Zvuk: Alexander Pallós
Scénografia: Anton Krajčovič
Masky: Jozef Škopek
Kostýmy: Júlia Ballagová
Spot Festivalu Áčko 2017 a jeho priebeh si môžete pozrieť tu: https://www.facebook.com/pg/ackofestival/videos/
Pre viac informácií o Festivale študentských filmov Áčko kliknite na nasledujúci link: http://festivalacko.sk/
Viac informácií o Kine Klap nájdete na našej webovej stránke:
Alebo sociálnych sieťach:
Kino KLAP
kinoklap
Pridaj komentár